Bol piatok večer. Vlastne noc.. Jeseň, chladná, ale zároveň krásna. A teraz, s odstupom jedného roka, si uvedomuje, že nič krajšie a lepšie ju v ten večer nemohlo postretnúť.
Bola troška omámená z alkoholu.. Išli s kamoškami osláviť úspešnú akciu, na ktorej vystupovala, tak si dali zopár fínskych dychov a nakoniec sa vybrali za starými láskami do Stockholmu.
Čas pokročil, a oni sa rozhodli, že už pôjdu domov, do hajan. Celé vysmiatučké sa pomaličky vybrali na zastávku autobusu. Nemali to síce ďaleko, ale aby sa zahriali, začali si vyspevovať. Všetky tri to milovali. To vyspevovanie po košických uliciach plných nafúkaných a prudérnych ľudí.
Na zastávke nočného spoja stretli troch švárnych mládencov, ktorí sa s nimi dali do spevu. Prišiel autobus, a ako sa tak hŕstka košickej mládeže zhromaždila okolo predných dverí, v tom momente sa rozpamätala, že kamošky sú tam tiež, a ona zostala s mládencami sama pri stredných dverách autobusu. Ani si neuvedomila, že toto bolo jej najšťastnejšie šťastie.
Chlapci, samozrejme, ako sa na piatkový večer patrí, boli tiež trošku v náladičke.
Autobus, tiež samozrejme, ako sa na piatkový večer patrí, bol natrieskaný až po strop.
Šuhaji, milí, ešte aj cestou v autobuse pokračovali v spievaní, no ona mala oči len pre jedného. Strapaté vlasy, sivá vetrovka, čierne tenisky, chudé nôžky v obtiahnutých rifliach a v očiach plamienky. Síce možno tie plamienky zažali promile alkoholu, ale boli tam a žiarili.
Škoda, pomyslela si. Škoda, že ho vidím asi posledný krát v živote. A v tom jeho opití kamaráti si od nej opýtali telefónne číslo. No ale ona, ako správna dáma nebude predsa len tak nejakým pipíkom rozdávať telefónne číslo, a zvlášť, ak si ho neopýtal ten sympoš oproti. Ale tak, prišla jej duma do rozuma, že ak ho chce ešte niekedy vidieť, tak by mala dať číslo tomu jeho holohlavému kamarátovi.
Dala mu, ale číslo ICQ.
Avšak, vtedy ju nenapadlo, že by mohla motyka vystreliť a že ten atraktívny mládenec oproti by raz mohol to škaredé káča pozvať na rande.
Jednoduchým čaute sa rozlúčila a vystúpila z autobusu.
O pár dní sa ten pán, ktorému dala na seba internetový kontakt ozval. Opýtal sa, kedy pôjdu všetci z minulého piatka spolu do mesta.
Vôbec nemala náladu.
O pár dní ju čakal ten najhorší deň v jej živote. Vôbec nemala chuť nadviazovať nové známosti.
Mala pred sebou ťažké obdobie. Nemala sa s kým o tom rozprávať, a s tým somárom, čo sa jej v tom čase zavesil na krk by najradšej trávila čo najmenej času niekde inde, ako v posteli.
Hľadala teplo ľudského tela, namiesto tepla duše, a porozumenia.
Občas prehovorila pár viet s Latsim. Dozvedela sa od neho čo – to o tom jeho kamarátovi v sivej vetrovke. Vlastne dokopy nič, lebo ten Pizzko, ako ho volali, sa práve vrátil z Anglicka a veľa o ňom sám nevedel. A keďže vtedy ešte nemal doma internet, tak sa s nim nijako nedávala do kontaktu.
Už sa ani nepamätá koľko týždňov od toho piatku prešlo, ona akurát stála pri výťahu a vracala sa z mesta domov.
Prišla jej sms, v znení, či sa nemôžu stretnúť v Bogu, z ktorého sa akurát mimochodom vrátila. Od akéhosi Dušana.
Asi si niekto pomýlil číslo, tak ani neodpisovala.
A potom sa dozvedela, že neznámi Pizzko je Dušan.
Bola rada, že sa ozval, a že prejavil záujem sa s ňou stretnúť. Potešilo ju to hlavne preto, lebo sa v tom období cítila dosť osamelo. Melancholická jeseň jej prinášala so sebou samé depresie. Často trávila doma sama krásne jesenné večery.
Avšak, keď ju Dušan pozval von, bola už tuhá zima. Január. Bol štvrtok, jedine to si pamätá. Stretli sa pred Slovanom o šiestej večer. Meškala, ako vždy. Chúďa, čakal na v tej zime o 15 minút dlhšie.
Neskôr sa jej zdôveril, že keby bola meškala ešte o päť minút viac, už sa nestretnú.
Prešli sa po hlavnej, a usadili svoje zamrznuté pozadia v Bernarde.
Dali si čajík, a rozprávali sa.
Cítila sa veľmi uvoľnená. vyzeral byť veľmi milý, aj keď sa jej vtedy nezdal nijako zvlášť sexi.
Ale to bolo jedno, lebo vtedy nehľadala lásku. To absolútne nie. Hľadala priateľa, pretože o tých svojich už dávno prišla.
Hľadala rozhovory, hľadala dušu, ktorá by ju vypočula.
Aj keď sa mu nezdôverovala s tým čo ju trápi, ale s tým čo ju teší. Aspoň pár krát do týždňa, keď sa stretávali sa cítila uvoľnená a zabúdala na svoje starosti.
Chodievali na prechádzky, guľovali sa a šantili ako deti.
10. februára vystupovala na plese. Mala krásne princezničkovské šaty, učesané vlasy a chcela aby prišiel. Chcela, aby ju videl.
Bol s kamarátmi v meste, a povedal, že nevie, či príde.
Prišiel. Tešila sa ako dieťa.
Zostal, sedeli na pohovke, a on si dal ruku okolo jej pliec. Nevedela, čo presne pre ňho to gesto znamená, ale pre ňu znamenalo veľa, veľmi veľa.
Keď odchádzal domov, pobozkal ju. Skoro odpadla.
Nechcela sa zaľúbiť, a hlavne nie do neho. Lebo jej povedal, že ide preč. Do Ruska. Na dva mesiace.
Ale láska sa vás nikdy neopýta, či chcete, alebo nechcete. Proste príde.
Zaľúbila sa do neho. Aj keď mu to nepovedala.
V predvečer jeho odchodu sa lúčili, a ona mu povedala, že ho ľúbi, a už vtedy vedela, že tie dva mesiace rýchlo zbehnú a oni sa znova uvidia.
Keď bol preč, písali si smsky, písali si maily. Zaľúbené správy plné zážitkov z veľkého Petrohradu.
Bolo jej bez neho ťažko, ale neostávalo nič iné len to vydržať..
Dočkala sa, a on sa vrátil.
Začínalo leto, končil školský rok. Okrem času, keď sa učili, boli stále spolu. Chodievali sa kúpať, chodievali na bicykel.
Krásne leto bolo pred nimi.
Veľa krát sa rozprávali o tom, aký bude ich prvá spoločná noc. Obaja sa toho báli. On mal obavu z toho, že sa ich krásny krehký vzťah pod vplyvom sexu pokazí, a ona sa bála, že pre ňho nebude dosť dobrá.
Bála sa aj toho, nech to príliš neuponáhľajú. Inokedy by s tým žiaden problém nemala, veď nikdy nemala žiaden ostych pred mužmi, ale on bol iný. S ním nechcela nič príliš uponáhľať, do ničoho skákať po hlave.
Jeden večer boli sami doma, on doniesol vínko, ona pustila film. A potom spolu zaliezli do postele, a po krásnej noci bolo všetko ešte krajšie.
Bolo to nádherné. Milovanie s nim bolo úžasné, vzrušujúce. Pomalé a bez žiadnych zbytočných násilností a slov.
Potom nasledovalo krásne spoločne strávené leto.
Veľmi sa na neho naviazala. Potrebovala ho pri sebe každý deň. Nechcela a už ani nevedela si predstaviť čo i len jeden deň bez jeho bozkov, jeho dotykov.
Cítil to rovnako. Chodievali k vode, pod stan, chaty...
Ľúbi ho, a on to vie. Ona nechce aby on vedel niečo z minulosti, a ona sa príliš nechce rýpať v jeho. Aj keď jej to občas nedá.
Bojí sa, že ak niekedy zistí, aká bola pred tým, tak ju nechá, že nebude chcieť dievča poškvrnené toľkým zlom.
Ale zároveň vie, že aj tak sa to raz dozvie. A len dúfa, že keď je im spolu tak nádherne tak ho nič neodradí.
Teraz sú spolu, a pracujú na tom aby ich vzájomný vzťah bol čím ďalej, tým silnejší.
Ona vie, že tohto muža jej zoslalo samo nebo preto, aby ju robil šťastnou, a on vie, že ona nechce nič iné, len robiť šťastným jeho. Pretože keď vidí spokojnosť v jeho očiach, nič viac jej netreba.
A aj keď sa ona bojí byť na niekom naviazaná, a bojí sa do človeka vkladať všetku svoju dôveru, tak pomaličky sa učí, že existuje aj iná odroda ľudí, a to sú takí, s ktorými sa to oplatí.
Držme im prsty.
Komentáre
:)
mika
nooo
Pravdivy...
Tiez drzim palce...
No aj tak si myslim,ze by tu pravdu mal vedet..ak ho miluje a doveruje mu,tak ano..
Myslim,ze jej zato stoji...
drzim labky..