„Čo ak by som so všetkým skoncovala? Konečne za všetkým zavrela dvere, a odišla od každého preč? A čo ak už navždy?“ sedela na trávniku pri Hornáde s cigou v ruke.
„Nič vlastne už nemá zmysel. Načo mám ďalej trápiť seba a ostatných? Prečo by sa oni mali pozerať na to, ako sa vedome pomaly rúcam stále hlbšie a hlbšie do tmy?“ vlastne si sama aj kládla odpovede na tieto otázky.
Mala plnú kapsu svojich malých, krásne bielo – hnedých zázrakov.
„Zobať ich pomaličky, jednu po druhej? Načo. Do veľkej pusy sa veľa zmestí“.
Dievčatko milovalo vodu. Pozerať sa do nej, a utápať sa v jej nekonečnej chladnosti.
Už jej nechodilo po rozume nič iné, len to známe teplo, ktoré po nich vždy cítila v žalúdku. Otvorila druhú pollitrovku slivovice z neďalekej benzínky, a zopár si ich hodila do úst.
„Idem.“ Vstala a šla. Kam? Nevedela.
Mala ho pred očami. Plného zloby. Necítila nič, len nenávisť a bolesť. Nie k nemu, lebo to bola úbohá duša, ktorá sa len veľmi snažila nájsť vlastnú cestu netušiac, že tá cesta nie je správna.
Nenávidela samú seba. Pretože ho tak veľmi ľúbila, aj keď vedela že to on ju vlastne zničil. Zabil v nej pohodu, zabil v nej lásku k samej sebe a k ostatným. Ak by sa tak nestalo, nemala by pocit, že sa musí zničiť, že musí odísť, aby bolo dobre.
Nenávidela sa, lebo mu nevedela povedať nie.
Nenávidela sa, lebo už nevládala ďalej žiť v tomto svete, a každý deň sa budiť s pocitom hnusu, dívať sa ako sa všetci, ktorých miluje rútia do záhuby.
Nenávidela sa, lebo jej rodina sa rozpadla, a nenávidela sa, lebo ona tomu mohla zabrániť.
Ale stalo sa, a už sa neodstane. Východisko bolo na dohľad. Načo otáľať.
Komentáre