Predtým veľa rozmýšľala o smrti. Ale vždy ju myšlienka typu „možno to naozaj niekomu ublíži“ prinútila neurobiť to.
Lenže tentoraz bola úplne na dne. Kto si to dno zblízka nepozrel, ten asi nikdy nepochopí ako sa cítila. Vtedy už nezáleží na ničom. Nemala už priateľov, nemala nikoho. Preto, lebo nikoho pri sebe nechcela, a každého odohnala.
Bola jej zima. Mala na sebe roztrhnuté tielko a Milošove staré trenky. Až teraz si to uvedomila. Mala na sebe jeho trenky. Chcela ich roztrhať, zničiť a spáliť rovnako ako všetky veci ktoré mala od neho.
Namiesto toho si sadla, bola vyčerpaná. Schúlila sa do klbka a len plakala.
Už nemala síl ísť ďalej. Zapálila si posledného jointa, ktorého mala v krabičke od Marsiek. Mala chuť si dať niečo oveľa silnejšie, mala neskutočnú chuť si pichnúť. Predtým to urobila len raz, a odprisahala si že už nikdy v živote. Z nej nebude žiadna dementná feťačka.
A teraz sa nad tým len pousmiala. „Bože môj, veď je to všetko aj tak jedno.“ Ten úsmev ju bolel.
Pomyslela si ako si pred mesiacom nahovárala, že už bude všetko super. Vtedy bola rada že sa jej vôbec podarilo ukončiť prvý ročník na strednej.
Spomenula si na oslavu svojich šesnástin, ešte mesiac dopredu. Zmlátil ju, lebo sa s ním nechcela milovať, pretože bola opitá. Ostala jej jazva ktorá zabolela, akoby bola urobená práve teraz.
Všetko sa zrazu zdalo také živé, všetky bolestné spomienky. Každá chvíľka nekonečnej lásky a nenávisti zároveň.
Každá rana na tele a na duši zrazu začali dvakrát tak bolieť.
Už nevládala. Lesom sa ozval len bolestný výkrik „Bože už nieeee!“
Komentáre
...
je to tak,