Utorkové sparné popoludnie schladila studená sprcha. Zrazu niekto zazvoní. Akurát som počúvala nový album, a chystala štipľavú recenziu. Bol by v pohode, len tie produkcie znejú ako z jaskyne, varechou o hrniec (pre neúplnosť neuvediem interpréta) .. Otvorila som len v nohaviciach a hornom diele spodného prádla očakávajúc, že to bude Máňa.. Stál tam, v oranžovom pole, svetlých menčestrákoch, s jeho krásnym koketným úsmevom. Iskrička v očiach sa mu pohrávala s ružovým vzorom mojej podprsenky.. Nechcelo sa mi ostávať v tom sparne v byte, tak som navrhla prechádzku na bukovec. Uff, prechádzka.. Vypotila som snáď asi aj posledný kus tekutiny, ktorý som mala v tele. Je úžasný.. Nechápem sa, ako stále, ale niečo so mnou ten človek porobil... Na bukovci nebol nikto. Až na zopár venčiacich sa jedincov. Ani som nevedela, že bukovec je taký krásny, keď je pri mne niekto ako on. Je zaujímavé ako sa človeku vedia zmeniť plány pod váhou vlastného neočakávaného návalu citov.. Jediné čo ma napadá ako reakciu na vlastnú myšlienku je citát "rise, next fall". Aj tak stále len učíme ako padať tak, aby to bolelo čo najmenej, a ako najrýchlejšie si lízať rany..
Na Bukovci bola pokosená tráva. Šťastie, že som narýchlo ráno zhltla tabletku proti odpornej sennej nádche.. Ale Dušan nie.. Položil ma na trávu a ľahol si ku mne. Chvíľku sme sledovali oblaky, a potom ako ma šiel pobozkať nasledovala séria kýchnutí. Bola to komédia, lebo asi po pol hodinke prestalo antihistaminikom účinkovať aj u mňa.. Samé "hapči!", "nazdravie", "vreckovku?".. Veľmi milé popoludnie.. Už sa teším kedy si aj Dušan dá do poriadku bicykel :)
Komentáre