Nie, už sa ďalej nedalo. Nevedela myslieť. Prišlo jej zle. Aj cez to vysypala do úst za hrsť tabletiek. „Posledné. Navždy koniec“.
Zapila ich slivovicou a ľahla si. Pred očami sa jej zjavila tvár jej matky so slzami v očiach. Plakala, a chcela sa jej ospravedlniť. Dievča nepočulo nič, čo jej matka rozprávala, videla ju len ako sedí v sivom svetri a plače.
Bolo jej veľmi zle. V žalúdku mala hrozné kŕče. Chcela to už mať za sebou.
Chcela sa postaviť, ale nešlo to. Ostala tak ležať.
Ďalej si už pamätá len jednu jedinú vec. Nejakého muža. Nikdy o tom nechcela rozprávať, a nikdy nebude. Nevie či to bol výplod jej otrávenej mysle, alebo sa naozaj niečo stalo. Niekto by to mohol nazvať zásahom vyššej moci, čo ale znie ako clysché. TO niečo, alebo TEN niekto ju donútil si strčiť prsty do hrdla. Nepamätám si prečo sa vlastne nezadusila vlastnými zvratkami, alebo ako dlho ležala v bezvedomí.
Pravdepodobne dlho.
Prebrala sa na kvapky dažďa na tvári. Pamätala si len málo. Bola takmer nevládna.
Pomaličky jej dochádzalo čo sa stalo. Bože! Nechápala... Nechápala nič, samú seba, nechápala súvislosti.
TO čo sa stalo ju prinútilo prehodnotiť celý svoj vtedajší život.
Vedela, že nechce..
Jej rodičia sa rozvedú. To už bolo isté. Ale koniec koncov je to asi dobré riešenie. Vlastne asi jediné riešenie tých nekonečných hádok, bitiek a plaču.
Ale čo s Milošom? Ako mu má vysvetliť, že už ho nikdy v živote nechce vidieť? Vysmeje sa jej do ksichtu! Boh vie, či toto bude mať niekedy koniec.
A čo s priateľmi? Asi sa nikdy nedostane z tých večných alkoholových večerov, keď sa s nimi bude ďalej stretávať..
Koniec. Koniec citom. „Nechcem nikoho z nich už vidieť!“ ...
Komentáre
india